Študovala som grafický dizajn na Súkromnej strednej umeleckej škole animovanej tvorby a potom Vizuálnu komunikáciu na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU). Už tam sa moje projekty začali orientovať na témy zdravého životného štýlu, pohybu a spirituality.

Téma manifestácie, ohýbania času, komunikácie so zdrojom, so zvieratami, rastlinami a vnímanie entít a zblúdilých duší ma však zaujímala už od mala. Teda skôr inak – bolo to pre mňa prirodzené, ale ako mnohé deti som čelila nepochopeniu. Doma sa diali paranormálne veci, ktorých som sa z počiatku bála, no zároveň ma to fascinovalo. Veľa krát som si zhmotnila veci, ktoré som si vedome želala, vedela som ohýbať čas a komunikovať s prírodou a iné „zvlaštne“ veci. Ani sama som úplne nerozumela, ako je to možné, ako sa to deje, ako to robím – iba to nejako išlo. Bála som sa však reakcií okolia (kvôli zlej skúsenosti), tak som si to potlačila – ako si mnohí svoje schopnosti potlačili. Nie žeby som to prestala vnímať, jednoducho som to začala viac ignorovať a svoje schopnosti som ďalej nerozvíjala – kvôli traume z detstva. Isto to poznáte. Keď máte pocit, že ste neboli v detstve v niečom podporení, ľudia vám nefandili, ale naopak vás zosmiešňovali a zahanbovali, tak sa radšej skryjete. Alebo aspoň prinajmenšom tú časť, ktorá je „príliš“. Ktorá príliš vytŕča, ktorá je príliš divná, ktorá sa chová neadekvátne, ktorá moc vyskakuje, ktorá je iná, ako to, čo je spoločnosťou považované za „normálne“. Lenže čo je normálne? O tom by sme sa vedeli baviť hodiny.

Ako malá som dokázala veľmi vnímať a cítiť pocity ľudí (som rada, že tie traumy z detstva boli aj k úžitku…haha), pracovať s počasím, cítiť potreby zvierat, vnímať, čo hovoria stromy, vnímala som víly a iné neviditeľné bytosti (zase trauma – bolo pre mňa bezpečnejšie byť v kontakte s týmto všetkým, lebo mi to pomáhalo odísť z reality, v ktorej som žila). Nevravím, že moje detstvo bolo extrémne príšerné, dokonca si myslím, že pre veľkú časť z vás by bolo moje detstvo úplne normálne, ale znova sme pri téme: Čo je normálne? Aj pre mojich rodičov bolo normálne zažívať v detstve veci, ktoré už dnes mnohí vieme, že „normálne“ nie sú a spôsobujú traumy. Fyzické a psychické tresty, krik, manipulácia, odopieranie potravy, či iných zdrojov, ponižovanie, zahanbovanie a list ide ďalej… Pocit bezpečia, lásky, prijatia chýbal a chýba mnohým a to práve pre rôzne negatívne skúsenosti z nášho detstva (nie len). 

Moja úloha je pomôcť ľuďom k väčšiemu vedomiu, pretože viem, aký obrovský posun vo vzťahoch, financiách, zdravý a celkovo v živote to prinieslo mne. Viem aké to je žiť v hmle, byť unavená, úzkostná, ustráchaná, introvertná, vznetlivá, žiarlivá, osamelá, melancholická, bez zmyslu života. Viem aké to je byť ponižovaná, zahanbovaná, manipulovaná, odlúčená, bitá, obviňovaná, zradená a pod. Zároveň však viem, že už nemusím v živote trpieť a nemusí v živote trpieť nikto. Pretože máme na výber. Všetci. Tiež už za tie roky viem, že na to, aby som dokázala niekomu pomôcť, nepotrebujem prežiť to, čo prežíva on, nepotrebujem zdolávať náročné skúšky a ak to tak robím, tak sa pre to vedome alebo nevedome rozhodujem. Je to voľba. Teraz už viem, že sa to dá aj inak – jednoduchšie, jemnejšie, bez bolesti a utrpenia.

Preto som sa rozhodla pracovať na sebauvedomení, aby som dosiahla lepší život a mohla pomôcť aj ostatným urobiť to isté. Teraz som tu – svojej minulosti, ľuďom, ktorí v nej boli a situáciám, ktoré som zažila, vďačím za to, kde som teraz a kým som. A to nemyslím ironicky. Skutočne som vďačná, pretože som vystúpila z tej sebaľútosti a obviňovania druhých, ale prebrala zodpovednosť za svoj život v plnom rozsahu, ktorý mi patrí. Postupne rozpúšťam svoje traumy, mením svoje coping mechanizmy (spôsoby zvládania stresu) a otváram sa do plnosti. Za každou situáciou, ktorá sa mi v živote diala alebo deje, je skrytý benefit a učenie. Ak ich nájdem, viem svoju aktuálnu situáciu zmeniť. A nie len moju vlastnú, ale cezomňa dokážem pomôcť aj druhým – a takúto istú možnosť majú aj ostatní – všetko je prepojené, všetko je zrkadlo.

Mala som asi 20 rokov, keď som sa znova „prebudila“ a začala si viac dovolovať vidieť a využívať svoje schopnosti, ktoré už viac neboli divné. Okrem Milana – môjho vtedajšieho partnera, mi pomohol aj Zoltan Vasa – lektor jógy, masér, človek otvorený spiritualite, ktorý ma v tej dobe učil masírovať, vidieť auru, pracovať so svojou energiou. Od toho momentu to gradovalo, začala som navštevovať rôzne workshopy a kurzy, kde sa pracovalo s energiou, psychológiou, emóciami, pohybom, dotykom a hlasom. Jeden z najprevratnejších workshopov pre mňa, kedy som zažila veľký AHA moment, bol Spontánny QiGong s Jasonom Deanom a pohybový workshop Fighting Monkey niekedy tesne po mojej 20tke. Veľké zmeny sa diali čoraz rýchlejšie a bolo to poriadne cítiť aj vidieť. Do môjho života prichádzali rôzny učitelia a majstry a za veľmi dôležitých považujem Eliasa Bohunického (vtedy Mareka Bohunického), ktorý ma priučil kraniosakrálnej terapii v kombinacii so šamanským prístupom a proces-orientovanou psychológiou, Andrei Valentínyovej, ktorá ma previedla cez všetky kurzy ThetaHealingu a naučila túto úžasnú techniku, Teal Swan, ktorú už dlhé roky považujem za svoju veľkú učiteľku, ktorá ma naučila ako pracovať s vnútornými časťami seba.

Teraz je to asi 10 rokov, možno už viac, čo sa venujem týmto veciam. Pohybu, meditáciám, dýchaniu, dotyku, somatickej práci, témam zdravia, traumy, vzťahovým attachmentom, práci s emóciami, podvedomiu, shadow worku alebo práci s našimi tieňovými časťami, ktoré sme si kdesi potlačili…

Prepájam rôzne učenia, rôzne metódy a techniky. Milujem psychológiu, baví ma kopať do hĺbok, otvárať Pandorine skrinky a pod všetkým tým strachom, ktorý odtiaľ vylezie, nachádzať poklad. Našla som sa v metóde ThetaHealing, Shadow work / parts work, v kraniosakrálnej terapii aj tantre, somatickej práci, konšteláciách. Našla som sa tiež v kaligrafickej jóge, Qi-Gongu, tanci – najmä contemporary, parkoure a jemnej akrobacii. Obrovskú vďaku posielam aj Milanovi Benedikovičovi – môjmu bývaému partnerovy, s ktorím sme sa roky vzájomne posúvali, učili sa jeden od druheho, aj keď to nebolo vždy jednoduché a ľahké a naše cesty sa nakoniec rozišli.